Next

Pre tých s vtipnou kašou - Ako som pri maľovaní kuchyne k osvieteniu došla ♥

*

... som sa vybrala maľovať kuchyňu. Plán bol jasný – jeden deň ju pekne-krásne obalím do igelitu, otlčiem pukliny, zasadrujem dierky, napenetrujem a druhý deň maľujem. Navečer začnem s upratovaním, aby som mohla v deň tretí spokojne s vyloženými nohami kukať na svoje veľdielo.

... niekedy tie vzťahy... nefrčia tak, ako by som chcela. Snažím sa, opravujem, čo sa dá. Kúsky problematických skladačiek prehadzujem; čo nefunguje, vyhodím, alebo prerámcujem. Dám im nový náter tak, aby sa dalo znova na všetko pozerať ako na celok...

.... hahahaha, zasmiali sa „tam hore". Však tak voľajako sa hovorí, že keď chceš rozosmiať Boha, povedz mu o svojich plánoch. Postŕhala som tapetu, obila veľkú puklinu pri okne a začala miešať sadru. Ale to parádne ide! Po zhruba dvoch hodinách začisťovania som sa s radosťou kukla na svoje dielo. Náááá, ešte nech to rýchlo zaschne! Stalo sa. Trochu som si pobrúsila, zarovnala, čo bolo treba a hurá, teraz na stenu ten penetračný roztok. Hm, strop vyzerá dobre, kde buchnem, tam omietka drží, o starosť menej. Kuchyňa vychystaná do druhého dňa!

... niekedy som veci lepila na silu. Jednoducho, lebo som chcela a verila, že robím dobre. Budem odpúšťať, budem chápavá, tolerantná ... Každý máme právo na omyly, a veď musím bojovať za svoje šťastie, nenájdem ho len tak ... Tak sa veru posnaž, dievča! Pekne lep a spravuj, potom len obrúsiš hrany, a všetko pofrčí ako má...

Zbožňujem tvorivú prácu! Vychystala kýbeľ, nariedila farbu „od oka“ (vidno, že sa maľovaniu fundovane „rozumiem“) a hybaj ho na prvú slávnostnú bielu čiaru. A k....a. Do ....... Ký fras .... Bodaj by .... jasné, celá omietka sa mi spektakulárne omotala na valček. Taká nádhera! Na stene krásna diaľnica, kráter o hĺbke minimálne kilometer sa tiahol celou stenou. Voilá, nebesá sa otriasajú hurónskym smiechom. Ako blesk z jasného neba príde uvedomenie, že možno pri tej kuchyni aj zošediviem, ostarnem a umriem. A táááááák moc som nechcela škrabať tú omietku! Bóóóóže, načo som sa hodiny mordovala so sadrovaním a penetrovaním! Beriem do rúk špachtľu (také to kovové, hádam sa to tak volá) a začínam robiť viac „pruhov diaľnice“. Pche, keby som vedela, aké to je jednoduché, tak to zrobím hneď na začiatku a vyprdnem sa na celé sadrovanie. A samozrejme, to zasadrované drží úplne najlepšie, čo sa čudujem, grrrrrrr ...

... a zrazu už nič nefunguje. Žiadna záplata. Čo spravím, to rýchlo opadne. Žiadne nové dohody už dlho nevydržia a problémy sa ukazujú čoraz viac. Konečne mi dôjde, že takto to ďalej nejde. Zbaviť sa starého, čo už nechce byť pokope. A možno aj chce, ale za starých podmienok, no očividne je to už len trápenie. A musím až na kosť. Na samú dreň. Do samej podstaty samej seba. Prestať sa vyhovárať. Schovávať.

Ale som šikulka! Steny krásne oškrabané, a ani som toľko „ach-to-som-nechcela-tak-hlboko-zaryť“ rýh nespravila, paráda. A čo tak strop? Ten by som mohla rýchlo natrieť, nech schne, kým budem penetrovať zase steny. A kým budú steny schnúť, hodím druhý náter na strop.

(Nebeská vsuvka: Hahaha hahaha hahaha hahaha hahaha hahaha hahaha hahaha hahaha hahaha hahaha hahaha hahaha hahaha hahaha hahaha)

No do pr.....! Sh....t! (ja som inak úplne nevulgárny človek, ale sú situácie, kedy jednoducho slovná zásoba dojde. Pozoruhodné na tom je, že nadávky zostanú, hm, zaujímavé) Už aj na tom super-truper-držiacom-nevydutom strope je kráter. Je možné mať kráter hore nohami? Je. Verte mi. Na vlastné oči som videla a susedia museli počuť na vlastné uši. Dnes sa nemaľuje. Dnes sa jednoducho škrabe všetko. Aj strop. A že tých „musím-silnejšie-inak-to-vôbec-nechce-ach-do-hája-aká-hlboká“ rýh je oveľa viac ako po stenách. Viac ako v celom svete. Viac ako v celom vesmíre, toľko je rýh no mojom stropnom nebi.

... keď všetko, tak všetko. Zas som chcela čosi uchrániť. Niečo si akože nevšimnúť. No keď sa raz človek pustí do očisty, prejde určitú hranicu, už sa nedá zastaviť. Dať si pauzu. Musím dotiahnuť všetko do konca. Strop – moja hlava. Krásna paralela. Tam som sa fakt nadrela najviac. Povyhadzovať všetky tie myšlienky, idey, ktorým som verila, presvedčenia... Celé roky si budujem obraz, ako všetko funguje, a keď nefunguje, zalátam, veď všetky to tak robíme ... A zrazu už ani látať nie je čo. A keď sa staré odstraňuje, ide to do hĺbky, jazvy ostávajú ... Bolí to. Keď skončím, neostane kameň na kameni. No napriek tomu, čuduj sa svete, začínam mať pocit hrdosti. Veď ... to sú len známky toho, že som sa snažila. Že som niečo urobila a nečakala na spasenie. Že sa to samo nejako vyvrbí....


Pochváleni buďte všetci na nebesiach, už nič neplánujem. Beriem penetračný roztok a druhýkrát, tentoraz aj so stropom, poctivo natieram. A čakám. Schne? Schne. Môžeme začať s farbením. Srdce mi bije ako o závod, ty kokso, jak to zasa drbne ... akože teoreticky nemá čo, ale očividne ma vždy môže voľačo prekvapiť ... no to snáď nie, ono to drží! Farba drží! Nevyzerá to síce bohviako, tie „neviem-ako-sa-tam-dostali“ špáry síce vidno, ale nie je to úplná katastrofa. Fúúúú, ten strop sa mi tak nechce! Predstavujem si, že som Dr. Strange a čerpám energiu z iného vesmíru. (ehm, Strange zo mňa ešte dlho nebude... som pochopila celkom rýchlo). Sem tam sa čosi ešte odlepí (zrejme prapôvodná hmota na paneli, milión rokov stará, inak si to neviem vysvetliť), ale vezmem malý štetec a zarovnám. Uf, tak to by sme mali...

... potrebujem sa zahojiť. Potrebujem nechať veci odležať, odznieť. Potrebujem nájsť moje nové „ja“. Alebo vyhrabať vlastnú dušu, ktorú som nechala tak dlho spať. A možno nespala, len som ju usilovne zatvárala do šuplíka. Aby som ju nevidela, aká je smutná, že ju nik nepočúva. Že ju JA nepočúvam. Že dám na iných, ktorí „vedia, ako sa svet má“, ktorí „vedia, ako to vo svete chodí.“ Nemôžem zabudnúť na to, kým som doteraz bola. A vlastne ani nechcem. Na to mi zrejme poslúžia jazvičky. Niektoré nebadané, no niektoré hlboké. Sú tam a sú mojou súčasťou. Predstavujú všetky tie negatívne skúsenosti, ktorými som prešla. Budú mi za svedkov vždy, keď znovu začnem o sebe znovu pochybovať.

Druhý náter. Zázrak nad zázraky, farba drží. Kuchyňa zrazu dýcha novotou. Predpokladám, že podľa noriem EU očividne nie je a zväz natieračov, omietkačov a iných –ačov by mal zo mňa šou, ale je MOJA. Vidno na nej všetky moje hlbšie zásahy. Je mi jasné, že do nej bude treba natiahnuť novú omietku, ale to má nateraz čas. Ešte upratať ... Ako sa tak kukám, tak možno z môjho rozhodnutia nikdy nikoho nepustiť do svojej kuchyne (aby som sa vyhla verejnej potupe), časom spustím. Najprv najbližších, a potom, ak ich smiech nezhodí nový náter, aj ostatný svet.

... teším sa samote. Užívam si ju, užívam si svojich jaziev, snažím sa ich pochopiť a nebyť na ne zlá za to, že ma poznačili. Chcem sa bez pocitov trápnosti venovať sebe samej. Chcem sa smiať na hlúpostiach a nebyť považovaná za hlúpu. Chcem sa dívať na svet s radosťou a očakávaním. Chcem sa tešiť, lebo tak mi je to prirodzené. Chcem robiť to, čo ma baví, a nebyť pritom za pochabú naivku. Chcem sa stretávať s ľuďmi, ktorí mi svojou prítomnosťou dvíhajú hladinu energie, pričom ostávajú sami sebou ... obohacujeme sa navzájom. Začínam nanovo. Na bielo. Čistý papier. Síce akoby recyklovaný, ale dá sa na neho znovu písať. A časom ... časom si možno zavolám niekoho na pomoc...




Featured essays

... len pre seba

Koľko radosti v sebe ukrývam(e)? Koľko šťastia v sebe nosím(e)? A koľko .. . bolesti? .. . smútku? .. . rán? Roky pre vlastných, roky pre iných, no málo sebe .. . iba sebe venujem(e). A ak, potom sme .. . sebecké ... čudné .. . chladné… more